HISTÓRIA MIKROPROCESOROV 80X86 PRE DESKTOPOVU PLATFORMU PC
Úvod
História počítačov na elektronickej báze sa začala písať už na začiatku 40-tych rokov 20. storočia v súvislostí s 2. svetovou vojnou, ktorá urýchlila vývoj aj tejto oblasti. V tej dobe ešte neboli tranzistory ani integrované obvody, len vyspelejšie elektrónky a relé. Zariadenie, ktoré dnes plní funkciu v podobe čipu na symbolickej ploche 1 mm2 by pred tridsiatimi rokmi zaberalo objem päste dospelého človeka a vážilo aj niekoľko kilogramov, pred šesťdesiatimi rokmi (ak bolo vtedy vôbec možné danú funkciu realizovať) by dané zariadenie zaberalo nepredstaviteľný objem, vážilo niekoľko metrických centov a vydávalo neúnosnú hlučnosť s nepredstaviteľnými nárokmi na energiu a chladenie.
Prvý krok – VON NEUMANOVA ARCHITEKTURA
Von Neumanova schéma bola navrhnutá v roku 1945 americkým matematikom Johnom Von Neumannom ako model samočinného počítača. Tento model s istými výnimkami zostal zachovaný dodnes.
Podľa Von Neumannovej schémy sa počítač skladá z piatich základných častí:
Operačná pamäť: Slúži k uchovaniu spracovávaného programu, dát a výsledkov výpočtov.
ALU: Arithmetic-logic Unit /aritmeticko logická jednotka/: Jednotka prevádzajúca všetky aritmetické výpočty a logické operácie.
Radič: Riadiaca jednotka, ktorá riadi činnosť všetkých častí počítača. Toto riadenie je prevádzané pomocou riadiacich signálov, ktoré sú zasielané jednotlivým modulom.
Vstupné zariadenia: Určené pre vstup programu a dát.
Výstupné zariadenia: Určené pre výstup výsled kov, ktoré program spracoval.
Princíp činnosti počítača podľa von Neumanna:
Do operačnej pamäti sa pomocou vstupných zariadení cez ALU umiestni program, ktorý bude vykonávať výpočet. Rovnakým spôsobom sa do operačnej pamäti umiestnia dáta, ktoré bude program spracovávať. Prebehne vlastný výpočet, pričom jednotlivé kroky vykonáva ALU. Táto jednotka je v priebehu výpočtu spolu s ostatnými modulmi riadená radičom počítača. Medzivýsledky sú ukladané do operačnej pamäte. Po skončení výpočtov sú výsledky poslané cez ALU na výstupné zariadenie.
Harwardská koncepcia na rozdiel od von Neumanovej predpokladá existenciu dvoch oddelených pamätí. V prvej sú uložené programy a v druhej sú uložené dáta.
Teraz preskočíme tieto nie veľmi zaujímavé úseky histórie a presunieme sa do doby keď už bolo možné prakticky použiť nové poznatky polovodičového priemyslu ktoré začalo objavom integrovaného obvodu a tranzistoru čiže začiatky 70. rokov.
Stručná Charakteristika
Procesory - CPU (Central Processing Unit – centrálna riadiaca jednotka) sa rozdeľujú hlavne podľa rýchlosti ktorá sa udáva v hertzoch (Hz) a dosahuje typické hodnoty od desiatok Hz v počiatkoch až do niekoľko GHz i viac v súčasnosti. Procesor počítača je synchrónne zariadenie, ktoré pracuje podľa hodinových kmitov generovaných kryštálom a generátorom frekvencie na základnej doske. Behom jedného kmitu procesor vykoná jednu operáciu. Ak je procesor schopný pracovať s vyššou frekvenciou týchto hodinových kmitov, vykoná za jednu sekundu viac operácií, teda bude vykazovať vyšší výkon oproti rovnakému typu procesora pracujúceho na nižšej frekvencii. Výkon procesora je samozrejme veľmi výrazne závislý na návrhu integrovaného obvodu, spínacích rýchlostiach tranzistorov tohto obvodu a na hustote ich integrácie, ciže architektúre procesora. Menej seriózne materiály výkonov a benchmarkov rôznych procesorov mnohokrát porovnávajú neporovnateľné, teda dva typy procesorov taktovaných na rôznej frekvencii, pochádzajúcich z rôznych generácii. Neporovnateľné (z hľadiska rovnakej frekvencie) sú aj procesory od rozličných výrobcov. Totižto rôzny výrobcovia používajú úplné rôznu architektúru napríklad INTEL predlžuje PIPELINE čo umožňuje vysoké frekvencie no zase znižuje výkon pri danej frekvencii, kdežto naopak AMD ma PIPELINE pomerne krátku čo neumožňuje až také vysoké frekvencie ale pri danej frekvencii je výkon vyšší ako pri Inteli. Už od nepamäti totiž platí rovnosť Výkon = IPC(instrustions per clock=inštrukcie za jeden takt) x CPU Clock(frekvencia), t.j. výkon určuje ako pracovná frekvencia procesora, tak aj počet inštrukcií vykonaných za sekundu. Toto kritérium už dlho využíva spoločnosť AMD. Celkový výkon je však tiež ovplyvnený architektúrou, množstvami implementovaných jednotiek a inštrukčných súprav. Vďaka nim je možné, že zatiaľ čo jadro Pentia III na 500 MHz, pracuje na frekvencii ”len” 10x vyššej než u historického 80486 DX2 na 50 MHz, je jeho výkon skoro 30-násobný, napr. Pentium 4 s 800 MHz zbernicou na 3 GHz pracuje na 30x väčšej frekvencii ako Pentium 100 MHz, jeho výkon je približne 100-násobný.
Procesor je mozgom počítača, spracováva dáta a tiež určuje výkon a podľa výkonu i cenu počítača. Procesor, sa skladá z miliónov maličkých tranzistorov, ktoré sú vytvorené fotografickou cestou na kremíkovom plátku veľkosti zhruba nechtu malíčku (cca 1 cm2). V skutočnosti sa vyrába niekoľko stoviek až tisíc procesorov naraz na kremíkových kruhových platniach priemeru
+-12 inch – tzv. wafferoch. Tranzistory sú tvorené kopnými obvodmi, ktoré sa vedia nastaviť do dvoch polôh logická nula a logická jedna (vedie alebo nevedie prúd). Niektoré z tranzistorov slúžia na ukladanie hodnôt, iné vykonávajú matematické operácie, ďalšie logické operácie... Celkom je v procesore od niekoľko tisíc až po desiatky miliónov tranzistorov.
Ďalší parameter je efektivita mikrokódu. Je to efektivita, s ktorou sú napísané jednotlivé mikroprogramy vykonávajúce jednotlivé inštrukcie procesora. Je to vlastne počet krokov potrebných na vykonanie jednej inštrukcie (napríklad sčítanie alebo násobenie dvoch čísel).
Dôležitá je aj prítomnosť alebo neprítomnosť numerického koprocesora, ktorý slúži k priamemu vykonávaniu výpočtov v pohyblivej desatinnej čiarke
(floating point operations). Od generácie 80486. Dovtedy sa tieto výpočty emulovali softwarovo alebo sa tato jednotka dopĺňala ako samostatný obvod.
Ďalším parametrom je šírka slova, ktorá určuje, aké najväčšie číslo (maximálny počet bitov) dokáže procesor spracovať počas jednej operácie. Šírka slova sa udáva práve v počtoch bitov. Procesor, ktorý má šírku slova 8 bitov teda dokáže v jednej inštrukcii manipulovať s číslom uloženým maximálne na ôsmich bitoch (teda s číslom z intervalu 0 - 255) (28-1=255). Takýto procesor sa označuje ako 8-bitový. Analogicky existujú procesory 16 bitové, 32 bitové, 64 bitové, schopné v jednej inštrukcii manipulovať po rade z číslami maximálne 216 – 1 = 65535, 232 – 1 =
4294967295 a 264 – 1 = 18446744073709551615.
Ďalším parametrom je šírka prenosu dát. Čísla ktoré procesor spracuje treba do neho nejako dodávať alebo odoberať. Šírka prenosu dát určuje, aké maximálne číslo môže byť behom jednej operácie prenesené z alebo do procesora. Udáva sa v bitoch a je dané veľkosťou dátovej zbernice procesora, ktorá slúži práve na tieto presuny dát. Čím je šírka dátovej zbernice väčšia, tým je väčšia i šírka prenosu, a tým je možné za kratší čas preniesť väčšie množstvo dát.
Ďalším parametrom je vnútorná frekvencia – obvody, ktoré tvoria samotný procesor, potrebujú taktovacie impulzy, ktoré určujú ich rýchlosť. Každá základná doska obsahuje teda generátor taktov presnejšie (PLL=Phase-Locked Loop), ktorý generuje taktovacie impulzy pre procesor. Čím je vnútorná taktovacia frekvencia vyššia, tým rýchlejšie procesor pracuje. Samozrejmým priamym dôsledkom tejto činnosti je tiež vyššia spotreba procesora číže aj výšia tepelné vyžarovanie keďže procesor nekoná takmer žiadnu prácu takže sa musí dostatočne chladiť. Kvôli úmerne sa zvyšujúcej teplote nie je možné taktovať procesor do nekonečna. Taktovaciu frekvenciu možno zvýšiť i v rámci jedného mikroprocesora. Vonkajšia frekvencia určuje rytmus práce čipových súprav a periférnych zariadení na základnej doske. Tieto obvody však pracujú pomalšie než procesor. Základné dosky umožňujú vybrať si niekoľko rýchlostí pre prácu zbernice čo je práve vonkajšia frekvencia [napr. najstaršie 16.6, 20, 25, 33,3 MHz, staré 50, 60 a 66.6 MHz, staršie 100, 133.3 alebo nové 166.6, 200 až 266(najnovší INTEL 925XE chipset )MHZ]. Ale základná doska obsahuje len jeden časovací obvod, ktorý generuje aj vnútornú taktovaciu frekvenciu jadra procesora. Preto je vnútorná frekvencia násobkom vonkajšej, lebo je aj rýchlejšia.
Stále vyššie taktovanie procesov si postupom času vyžiadalo internú pamäť cache, a tým i nutnosť prispôsobenia prístupovej doby pamäte, kde sú ukladané výsledky spracované procesorom. Konvenčná operačná pamäť vďaka vysokej prístupovej dobe (v počiatkoch stovky a desiatky ns – nanosekúnd, dnes len niekoľko ns) však zďaleka nestačí procesorom a tak je nutné niektoré výsledky dočasne uchovávať v tzv. internej pamäti cache prvej úrovne (Level 1 cache), ktorá je súčasťou procesora. Cache pamäť teda slúži k rýchlemu a neustálemu zásobovaniu procesora dátami zo zbernice. Cache načíta zo zbernice viac údajov, ktoré tam potom čakajú. Akonáhle ich procesor potrebuje, resp. môže s nimi začať pracovať, z cache si ich načíta. Pretože cache pracuje niekoľkonásobne rýchlejšie ako zbernica, nemusí procesor čakať. Prvýkrát mala cache veľkosť 8 kB. Postupne vznikla separovana cache o velkosti 16kB z toho 8 kB pre dáta a 8 kB pre inštrukcie. Pri novších typoch procesorov sa veľkosť tejto pamäte zväčšovala až na 128 kB (64 kB pre dáta a 64 kB pre inštrukcie), no jej rapídnemu zväčšovaniu bráni vysoká cena a prácnosť pri návrhu takéhoto procesora. Od pamäte L1 cache sa odlišuje pamäť L2 či L3 cache, ktorá slúži tým istým účelom, konštrukčne však vychádza z iných princípov. Všeobecne má cache pamäť podstatne menšiu kapacitu (8 kB pri L1 až 1-2 MB pri L2) ako operačná pamäť a je realizovaná pomocou rýchlych statických pamätí. Jej zvýšenie nad 1-2 MB pre desktopovu platformu je už bezvýznamné.
Adresovanie – je určitý mechanizmus, ktorým si procesor špecifikuje adresy v pamäti, v ktorých sú uložené práve zpracovávané dáta. Adresy sú poradové čísla jednotlivých miest
(buniek) operačnej pamäte. Adresy umožňujú určiť, kde je určitá informácia v pamäti uložená. Vonkajšia adresa inštrukcie je adresa pamäťovej bunky, v ktorej je daná inštrukcia uložená, zatiaľčo vnútorná adresa inštrukcie je adresa, v ktorej je uložený operand, s ktorým bude daná inštrukcia pracovať.
Ďalším parametrom je veľkosť adresovateľnej pamäte, ktorá udáva veľkosť operačnej pamäte, ktorú je procesor schopný používať. V programe býva táto hodnota zadaná ako logická
(virtuálna) adresa. Táto virtuálna adresa sa potom určitým mechanizmom, ktorý je závislý na konkrétnom type procesora, postupne prepočítava na tzv. fyzickú adresu, ktorá je adresou poukazujúcou na konkrétnu pamäťovú bunku v operačnej pamäti. Už procesor Intel 80386 s 32 bitovou adresovou i dátovou zbernicou dokázal adresovať veľkosť pamäte 4 GB. Táto veľkosť priamo súvisí so šírkou adresovej zbernice procesora, preto napr. procesor 80286 s 24 bitovou adresovou a 16 bitovou dátovou zbernicou dokázal adresovať l6 MB pamäte, procesor 8086 s 20 bitovou adresovou zbernicou mal veľkosť adresovateľnej pamäte 1 MB a pri 16 bitovej adresovej zbernici to je len 64 kB.
Register - procesor pracuje s dátami a inštrukciami, ktoré sú uložené v pamäti umiestnenej mimo procesor. Ale dáta, ktoré procesor aktuálne spracováva, si musí uložiť do svojej vnútornej pamäti, do registru. Počet registrov sa u jednotlivých procesorov líši. Obecne sa registre používajú ako časti procesora, radičov a riadiacich jednotiek vstupných a výstupných zariadení. Z toho vyplýva požiadavka, aby rýchlosť výmeny informácií v nich bola v súlade s pracovným kmitočtom uvedených zariadení.
Staršie procesory používali sekvenčné spracovanie inštrukcií, tzn. inštrukcie sa spracovávali postupne jedna po druhej. Posledným z procesorov, ktoré toto riešenie využívali bol procesor 80486. Daľšie procesory(prvými boli u INTELU Pentium1 a u AMD K5) využívajú superskalárnu architektúru, ktorá dokáže spracovávať niekoľko inštrukcií naraz. Toto je možné dosiahnuť niekoľkými spôsobmi. Asi najlepšie riešenie je taký návrh procesora, pri ktorom môžu jeho jednotlivé časti pracovať nezávisle na sebe. V praxi však takéto riešenie komplikované (problémy s prístupmi viacerých jednotiek do pamäte a práca s dátami, problémy so stavovými registrami a iné), a preto takéto procesory bývajú konštrukčne veľmi zložité (špeciálne porovnávacie obvody, množstvo dátových a stavových registrov a iné). Superskalárnosť sa dosahuje zdvojením niektorých funkčných celkov, využíva ju hlavne Pentium.(zdvojuju napriklad ALU ARITMETIC LOGICAL UNIT - jednotka prevádzajúca všetky aritmetické výpočty a logické operácie). Druhou možnosťou je premyslený návrh procesora, vďaka ktorému môžu jednotlivé celky pracovať nezávisle na sebe (predovšetkým Power PC). Ale ani superskalárny procesor nemôže spracovávať inštrukcie paralelne, pokiaľ pracujú dve inštrukcie, z ktorých jedna pripravuje údaje pre druhú, v tom prípade sa zase pracuje sekvenčne. Ďalšou možnosťou je pipeling. Jedná sa o možnosť, keď aj nesuperskalárne procesory môžu spracovávať viac inštrukcií naraz. Spracovávanie každej inštrukcie sa rozloží na niekoľko fáz. Akonáhle je jedna fáza hotová, postúpi inštrukcia do ďalšej fázy. Uvoľnenú fázu začne využívať iná inštrukcia.
Jednotka správy pamäte nachádza sa medzi adresami, ktoré generuje program, a skutočnými adresami v operačnej pamäti. Jednotka mení adresy tak, ako to momentálne vyzerá najvýhodnejšie pre operačný systém. Hlavným dôvodom pre preklad adries je lepšie využitie operačnej pamäte. Jednotka tiež zaisťuje zabezpečenie ochrany pamäte. V modernom operačnom systéme pracuje zároveň niekoľko programov (tzv. multitasking) i samotný OS. Jednotka správy pamäte musí zabrániť každému programu v narušení činnosti ostatných programov alebo aj samotného OS. Dva programy nemôžu súčasne využívať rovnakú adresu pamäte. Aby bolo splnené pravidlo jednotky, že dva programy nemôžu súčasne využívať rovnakú adresu, majú procesory dva režimy práce :
• systémový – nekladie obmedzenia, povolené je všetko
• užívateľský – povolené je to, čo umožní program bežiaci v systémovom režime.
Jednotka s ním spolupracuje, takže môže uživateľským programomm brániť vo vykonávaní chybných operácií. Systémové prerušenie je signál, ktorý vyšle k procesoru program či niektoré hardwarové zariadenie. Odosieľateľ tohoto signálu sa snaží zabrať procesor pre seba. Napr. keď stisnete klávesu na klávesnici, procesor preruší doterajšiu činnosť a daný povel, ktorý „priniesol“ signál, spracuje. Všetky modernejšie procesory obsahujú vektorový systém prerušení. To znamená, že každé prerušenie je identifikované svojim číslom. Na určitom mieste v operačnej pamäti je uložená tabuľka vektorov prerušení. Vektor prerušení, identifikovaný číslom prerušení, ukazuje na adresu v pamäti, kde je uložený obslužný podprogram prerušení. To znamená, že prvom prerušení spustí cez prvý vektor prerušenia prvý program, ktorý spracuje zdroje prerušenia. Pred skokom na vektor prerušenia uloží procesor svoj momentálny stav do špeciálneho zásobníka – registra, to mu umožní mu to vrátiť sa po spracovaní prerušenia späť k
pôvodnej činnosti. Výhodou vektorového prerušovacieho systému je možnosť nahradenia obslužného programu prerušení programom vlastným. Procesor musí obsahovať aj mechanismus, ktorý prerušenie dočasne zakáže.
Začiatky : 8086 - 80186
Výrobu a predaj procesorov možno datovať do začiatku sedemdesiatych rokov. Najprv boli procesory využívané vo sfére rutinných výpočtov v nenápadných oblastiach alebo naopak vo vedeckých a armádnych kruhoch, neskôr s formovaním platformy PC začiatkom osemdesiatych rokov bolo cieľom vytvoriť systém, ktorý by sa mohol uplatniť aj v podnikovej sfére, neskôr dokonca aj v domácnostiach
A tak vzniklo PC - Personal Computer, čiže osobný počítač. História procesorov je z dnešného retrospektívneho pohľadu do minulosti plná súťaženia a zavádzania nových technológií. Najprv nastúpili 4-bitové procesory, neskôr 8-bitové a 16- bitové, pred sedemnástimi rokmi prišli 32-bitové, ktoré sa v domácnostiach používajú dodnes, vo sfére pracovných staníc a serverov (pomaly aj v domácich PC)sa používajú už 64-bitové procesory, ktoré za niekoľko rokov pravdepodobne preniknú a úplne vytlačia terajšie 32-bitové. Súčasne s príchodom rýchlejších viac-bitových počítačov sa vyvíjali aj operačné systémy a aplikácie určené pre takéto počítače, avšak zakaždým o trochu neskôr. Je to spôsobené dosť monopolistickým rozdelením trhu v tejto sfére. Napríklad hardwarový nástup 32-bitovej platformy sa datuje okolo polovice 80-tych rokov, a prvý “štandardný” operačný systém bol vydaný koncom roku 1994 čo znamená 10-ročný sklz čo je v tejto branži dosť veľa.
Intel 4004 8-bitový Intel 8008
Všetko to začalo prave kalkulačkami, keď v roku firma Intel prevzala objednávku od japonskej spoločnosti BusiCom. Intel mal podľa dohody vyvinúť súpravu čipov, ktoré by BusiComu umožnili skonštuovať jednoduchšiu a lacnejšiu kalkulačku. Idea umiestniť všetky potrebné obvody (logické, numerické, pamäťové) potrebné na vykonávanie inštrukcií do jedného malého obvodu, bola viac ako revolučná. Intel čip a kompletnú čipovú súpravu aj vyvinul, ale v čase, keď bol čip hotový, spoločnosť BusiCom oň stratila záujem, a tak sa v Inteli rozhodli poskytnúť novinku ostatným výrobcom. Na konci roku
1971 firma Intel predstavila túto svoju novinku, z ktorej sa stal prvý mikroprocesor 4004. Dnes
Intel 8080 Prvý 16-bitový Intel 8088
sa to zdá smiešne, ale tento 4-bitový procesor mal frekvenciu 108 kHz, obsahoval 2 300 tranzistorov a vyrábal sa 10 m technológiou. Po ňom (v roku 1972) nasledoval plnohodnotný rýchlejší 8-bitový procesor 8008 s frekvenciou 200 kHz. Tieto procesory sa používali spočiatku najmä v kalkulačkách alebo pri riadení svetelnej signalizácie.
Prvý procesor použitý v osobnom počítači Altair 8800 firmy MITS (pre neho páni Bill Gates a Paul Allen vyvinuli jazyk Basic) bol označený 8080 a bol vyrobený prvý krát v roku 1974. Pracoval už na frekvencii 2000 kHz = 2 MHz, obsahoval 6 000 tranzistorov a bol asi 10 krát rýchlejší ako jeho predchodca. Po čase bol nahradený zdokonaleným typom Intel 8080A. Tento procesor bol vyrábaný s použitím technológie MOS-N, ktorá odštartovala vznik procesorov druhej generácie, ktoré boli asi 10 krát rýchlejšie ako celkom prvé procesory, mali už oddelenú dátovú a adresovú zbermnicu a zdokonalené inštrukčné súpravy. V roku 1976 sa objavuje procesor 8085, ktorý ale veľký význam nemal. Vývojový tím, ktorý tieto mikroprocesory dovtedy vyvíjal, odišiel a založil spoločnosť Zilog, kde vytvoril vlastný mikroprocesor Zilog Z-80. Ten bol na svoju dobu výrazne lepší ako jeho konkurenti, takže sme ho mohli nájsť v niektorých jednoduchších zariadeniach, ako sú niektoré automatické práčky, jednoduchšie kopírky, lacné tlačiarne, hračky a iné. (Zilog Z-80 využival aj slávny mikropočítač Sinclair ZX- Spectrum).
Predrevolúcia alebo 16. bitov prichádza
Zdá sa vám to málo??? Ani nie. Keď si vezmeme že ešte donedávna nám kraľovali 16. bitové operačné systémy (legendárny MS-DOS) a na mnohých PC sa 16.bitové programy doteraz využívajú. A pravé táto platforma tu prišla už na konci sedemdesiatych rokov. V roku 1978 nasledoval teda 16-bitový procesor (počas jednej inštrukcie dokázal spracovať maximálne 16 bitové číslo čo je 28 čiže 65536 ) 8086 s 29 000 tranzistormi, frekvenciou od 5 cez 6, 8 po 10 MHz a procesor disponoval 16 bitovou dátovou zbernicou, 20 bitovou adresovou zbernicou, pomocou ktorej dokázal adresovať pamäťový priestor s maximálnou kapacitou 1 MB fyzickej pamäte, čo boli na tú dobu obdivuhodné parametre - nikto totiž nepredpokladal, že bude niekedy treba viac ako 1 024 kB = 1 MB operačnej pamäte, štandardom bolo vtedy 16 kB pamäte.
Určite si mnohí z úsmevom spomínate na výrok pána Billa Gatesa že 640KB RAM musí stačiť každému a je dosť paradoxom pravé jeho firma sa teraz chystá vydať operačný systém ktorý bude mat minimálne požiadavky na RAM 512MB.
Procesor 8086 bol v podstate upravený a vylepšený Zilog Z-80 na 16-bitové slovo a mal rozšírený inštrukčný súbor najmä o aritmetické a reťazové operácie. Spoločnosti Intel k úspechu jednoznačne pomohla strategická spolupráca s firmou IBM, ktorá neskôr definovala a postavila štandard PC platformy 80x86 práve na procesoroch od formy Intel. Procesor 8086 si možno niekto pamätá z prvých osobných počítačov firmy IBM (Veľkej modrej) označených ako IBM PC používajúcich operačný systém v tej dobe neznámej firmy Microsoft. Začal sa preferovať trend architektúry počítača, ktorá umožňovala jednoduché rozširovanie možností a výkonu počítača. Od tejto doby sa začalo týmto počítačom hovoriť IBM PC kompatibilné. Tu sa začína písať známejšia časť histórie, keď sa firma Intel stala lídrom na trhu práve sa formujúcej platformy PC. 8086 bol však veľmi drahý, preto v roku 1979 Intel uvádza jeho modifikáciu(odľahčenú verziu) - model 8088 ako cenovo dostupnejšiu verziu 8086-tky. Procesor 8088 bol práve ten priekopník, používal len 8-bitovú dátovú zbernicu, koprocesor 8087 a pracoval na frekvencii 4.77 MHz. Potom v roku 1980 spoločnosti Intel nevyšiel zámer s pomerne vyspelými procesormi 80186 a 80188 vyrábanými v 8- a 16-bitovej verzii 1 m technológiou potom, čo o ne trh navzdory tomu neprejavil väčší záujem a začali sa používať do spotrebnej elektroniky. Bolo to spôsobené hlavne tým že v tej dobe neboli výkonnejšie procesory za potreby. Boli to pokračovatelia procesorov 8086 a 8088 z roku 1978 a 1979, používali výkonnejší mikrokód, čiže mali vyšší výkon.
Pôvodne vyrábaný počítač IBM PC s procesorom 8088 bol rozšírený o ďalšie programové a hlavne technické možnosti. Pre odlíšenie bol označovaný ako IBM PC/XT (eXTended). Ďalší pokrok umožnil výrobu výkonnejších počítačov (s nasledujúcimi generáciami procesorov) označovaných ako IBM PC/AT (Advanced Technology). Počítače PC/AT tak mali niekoľkonásobne vyšší výkon ako počítače PC a PC/XT so starším procesorom 8088.
80286 - 80486
Revolúcia : Intel 80286
V roku 1982 bol uvedený na trh na tú dobu ozaj revolučný procesor 80286 s 134000 tranzistormi, luxusnou inštrukčnou sadou a frekvenciou od 8 cez 10 po 12.5 MHz. Rýchlosť tohto procesora bola asi 3- až 6-násobná oproti prevratnému procesoru 8086 z roku 1978, bol dokonca schopný podporovať multitasking, dovoľoval 24 bitové adresovanie pre 16 MB reálnej pamäte a ako prvý aj 30 bitové adresovanie pre 1 GB virtuálnej pamäte a bežať v reálnom či chránenom režime. V priebehu svojej éry sa frekvencia vyšplhala až do výšky 20 MHz a 80286-tka sa stala menším revolučným medzníkom. V októbri roku 1985 bol uvedený prevratný následník procesora 80286, a to už 32- bitový procesor Intel 80386 DX (dátová i adresová zbernica boli 32-bitové) s frekvenciou od pôvodných 16.6 MHz cez 20, 25 až po 33.3MHz a neskôr nakoniec 40MHz (33.3 MHz verzia bola uvedená na trh v roku 1989). Tento procesor bol už schopný 32-bitovo adresovať 4 GB fyzickej a 46-bitovo až neuveriteľných 64 TB (terrabytov) = 65 536 GB virtuálnej pamäte (1 TB = 1 024 GB), samozrejme podporoval multitasking, obsahoval 275 000 tranzistorov, mohol tiež bežať vo virtuálnom režime a bol 2-krát rýchlejší ako 80286 a asi 100-krát rýchlejší ako pôvodný procesor 8008. Okrem toho to bol prvý procesor, ktorý používal reťazené spracovanie údajov (pipelined instruction), ktoré dovolilo procesoru blokovo začať pracovať ďalšej inštrukcii predtým, než sa dokončila predchádzajúca Vyrábaný bol v puzdre PGA so 132 vývodmi. Tento procesor bol uvedený aj v iných variantoch Lacnejšia verzia SX s 16-bitovou dátovou zbernicou a verzia SL (s frekvenciou 20, 25 a 33.3 MHz), určená špeciálne pre prenosné počítače. Podľa predsavzatia Intelu bol procesor 80386 spätne kompatibilný s 80286, 80186 dokonca aj s8086. V tej dobe stále neznáma firma Microsoft na čele s nevyštudovaným Billom Gatesom písala pre PC operačný systém MS DOS a Intel predal licenciu na výrobu procesorov takmer neznámym firmám AMD a Cyrix, čo neskôr určite ľutovala.
Prvý Intel 80486 DX
V apríli roku 1989 uviedla firma Intel na trh procesor Intel 80486 DX, ktorý bol asi 50-krát rýchlejší ako revolučný procesor 8086, 2-krát rýchlejší ako 80386 na rovnakej frekvencii a obsahoval už 1.25 miliónov tranzistorov a tiež matematický koprocesor 80387 -jednotku pohyblivej či plávajúcej desatinnej čiarky (floating point unit FPU), ku 80386-tke bolo možné starší typ koprocesora dokúpiť, pracoval so zbernicou 20 až 50 MHz. Ku všetkému disponoval procesor 8 kB priamej cache pamäte, čo v podstatnej miere prispelo pipeline architektúre. Tiež existovala lacnejšia verzia tohoto procesora a síce Intel 80486 SX s 900 000 tranzistormi a 16.6 až 33.3 MHz zbernicou. 80486-tka má oficiálne prvenstvo aj v tom, že procesor bol od základu navrhnutý tak, aby bolo možné celý systém pomerne jednoducho modernizovať, bez nutnosti kupovať novú základnú dosku s úplne iným Socketom a napájaním (tzv.OverDrive technológia). Táto vymoženosť pri starších typov mikroprocesorov nebola.
V marci 1992 prichádza ďalšie vydanie 486-tky Intel 80486 DX2 s 1.4 miliónmi tranzistorov, 20MHZ zbernicou a 33.3 MHz, ktorý bol postupne uvedený z frekvencie 40 MHz na 66.6 MHz. V tom čase začal Intel využívať v konštrukcii tohto procesora “trik“ s násobením frekvencie(multiplayer - násobič). Ide o to, že vo vnútri procesora sa nachádza zariadenie, ktoré frekvenciu systémovej zbernice FSB vynásobí príslušnou hodnotou a takýto procesor mohol interne pracovať na niekoľkonásobnej frekvencii. Intel 80486 DX2 tak pracoval na dvojnásobnej frekvencii FSB. Využíva sa to dodnes. Dodajme, že procesory doteraz nepotrebovali aktívne chladenie, čo sa zmenilo po príchode posledného exemplára tejto štvrtej generácie procesorov. Keďže mikroprocesory nekonajú žiadnu prácu čiže sa prakticky všetok prúd sa mení na teplo. Spotreba procesora = jeho tepelné vyžarovanie. Bolo to prvý krát keď sa naskytol tento problém a vtedy určíte nikto netušil že to dospeje až tak kde to dospelo teraz, ale o tom až ďalšie kapitoly. Tento procesor pracoval na trojnásobnej frekvencii FSB a disponoval už 8kB cache pamäte prvej úrovne
(L1 – level 1).
S nástupom 486-tiek sa presadil operačný systém MS DOS končiaci vo verzii 6.22, neskôr MS Windows 3.1 alebo 3.11 for workgroups, rozšírený o sieťové možnosti. Ako bolo uvedené, frekvencia procesora 80486 bola neskôr postupom času zvýšená z pôvodných 40 MHz až na 133.3 MHz. Avšak rovnako označené procesory ponúkali aj iné firmy z ktorých najvýznamnejšie boli AMD, Cyrix, alebo NexGen, napríklad Am4x86 séria AMD Am4x86 DX, Am4x86 DX2 a Am4x86 DX4 na frekvenciách 75, 100 a 120 MHz alebo tiež Am5x86 na 133.3 MHz. Už počínajúc modelom Am4x86 DX začína oficiálny, otvorený, konkurenčný boj Intelu a AMD. Procesory Am4x86 DX2 a Am4x86 DX4 z roku 1991 prelomili vtedajší monopol firmy Intel a obsahovali viac ako milión tranzistorov. Pomaly ale isto sa začína schyľovať k prevratnému nástupu piatej generácie mikroprocesorov označenej ako Pentium, ktorému bol schopný v počiatkoch posledný zástupca štvrtej generácie Am5x86 DX4 konkurovať ba čo viac, nebolo potrebné zakúpiť celkom novú základnú dosku, pretože dedo AMD Am5x86 na 133.3 MHz so svojou 33.3 MHz zbernicou, 16 kB cache pamäťou a na doske pre Intel 80486 DX4 šliapal na päty originálnemu Intel Pentiu na 75 MHz. A dokonca ich cena sa pohybovala pod polovicou ceny procesorov INTEL. Aj keď ich spoľahlivosť a tepelne vyžarovanie boli na inej úrovni ale kto chcel v tej dome mat výkonné PC a nemienil za neho vyhodiť nesmierne množstvo peňazí. Túto skutočnosť len podporil fakt, že procesory v tej dobe starli dokonca oveľa rýchlejšie ako je tomu dnes a aj o dosť veľa stáli. A preto sa tieto procesory rozšírili hlavne v oblastiach Ázie a východnej Európy. Aby sa spoločnosť Intel mohla odlíšiť od konkurencie, rozhodla sa procesor novej generácie označiť trochu inakšie. Rozhodovanie o novom mene nebolo vôbec jednoduché, pretože do propagácie procesorov 80286, 80386 a 80486 venovala firma nemalé prostriedky, a logickým pokračovateľom mal teda byť procesor 80586. Problém bol ale v tom, že meno by opäť mohli zadarmo využiť i konkurenčné firmy AMD a Cyrix. Nakoniec sa teda firma Intel rozhodla, že po prvýkrát vo svojej histórii označí svoj produkt inakšie než len číslom. Výberovým riadením (meno procesoru mohli okrem iného navrhnúť i všetci zamestnanci Intelu) nakoniec prešli traja kandidáti, a aj keď bol konečný výber niekoľkokrát zmenený, vyhralo nakoniec Pentium. I z tohto mena je vidno, že ide o procesor piatej generácie, a tak trochu pripomína názov 80586. Intel tak urobil kvôli prehranému súdnemu sporu s AMD zameranému na označovanie procesorov štvrtej a piatej generácie 80486 a 80586 a rozhodol sa brániť a odlišovať svoje budúce procesory chráneným menom a preto procesory piatej generácie pomenoval Pentium.
Dosť paradoxom je, že Intel toto označenie ktoré je dovodene od latinskej číslovky penta číže 5 používa aj pre procesory šiestej a aj siedmej generácie.
V dobe osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov začína svoju revolúciu domáci herný priemysel. Pretože 32-bitové počítače platformy PC boli ešte veľmi drahé niet divu, že na trhu boli veľmi lacné 8-bitové počítače Sinclair, Atari alebo Commodore (starší si iste pamätajú Sinclair ZX Spectrum, Atari 800 alebo C64). Na prelome desaťročia (osemdesiate a deväťdesiate roky) prichádza na scénu firma Amiga, ktorá sa preslávila so svojimi 16-bitovými strojmi 500, 500+, neskôr 600 a 600+ či poslednou modelovou sériou 1200. Ďalej nehovoriac o nám známych a dnes viac ako archaických PMD, alebo Didaktik. Avšak čoskoro všetky tieto alternatívne riešenia museli ustúpiť platforme PC, nakoľko počítače tejto platformy boli čím ďalej menšie, rýchlejšie, lacnejšie, všestrannejšie a „multimediálnejšie“.
80586 = Pentium vs. K5
Prielom nastal ku koncu marca v roku 1993, kedy Intel uviedol na trh novinku v podobe 32-bitového procesora v kombinácii CISC a RISC architektúry, ktorý teda nedostal oficiálny názov 80586 ale Pentium s kódovým označením P5 schopný tiež spracovať 16-bitový kód, s frekvenciami 60, 66.6. Tieto verzie sa k nám nedostali a neboli navrhnuté pre Socket 5/7 obsahujúci 273 pinov, boli navrhnute pre socket4(ten istý socket ako používali procesor 80486) mali frekvenciu 60 až 66MHZ no u nás nie sú vôbec rozšírené prečo???, odpoveď je jednoduchá tieto procesory majú totižto jednu chybu.
CHYBA PENTIA, FDIV
Viete že, taká veľká legenda ako je pentium mala pri jej zavedení roku 1993 problém? Jednalo sa o prvý superskalarny procesor (je to 64.bit vnútorné spracovanie dat) Intel v ňom brutálne posilnil matematickú časť procesora FPU, zväčšil cache z 8kb na 16 a rozdelil ju na dátovú a inštrukčnú (obdoba trace cache u dnešných P4) a ešte predpokladane vetvenie programov ktoré u procesorov rady x86 použité vôbec prvý krát.
Mal aj samozrejme zopár nedokonalosti, bol vyrábaný 0.8mikrometrovou technológiou a jeho napájanie bolo 5V a ani staré 486 veľmi výkonnostne neprevyšoval(koli dosť nízkej frekvencii), dokonca používal aj ten istý socket. Mnohí si na neho ani veľmi nepamätáte a to aj preto lebo u nás nebol veľmi rozšírený. To boli fakty tohto procesora, ale v čom bol zaujímavý? Lebo mal chybne FPU (tuto chybu mohol každý spoznať aj na obyčajnej windowsackej kalkulačke). Intel ale chyby vždy zužitkuje a po vylepšení nepodareného jadra (P1, Wilamette) spraví niečo čo sa stane legendou (PENTIUM do socketu 7, jadro NORTHWOOD, a dúfajme že aj nove prescotty budú lepšie)
a tu mate foto tejto legendy
pre porovnanie tu mate aj obrázok novšieho socketu
Čo sa tyká toho samotného BUGU tak ten bol v samotnom jazyku architektúry x86 (FDIV). V samotných hrach, pozeraní filmov počúvaní hudby alebo surfovaní na internete vôbec nevadil. Problém nastal napr. pri programovaní alebo pri rôznych citlivých činnostiach. Napríklad keď ste na hocijakom počítači na kalkulačke zadáte príklad 4195835/3145727*3145727 dostanete číslo 4195835 Na tamtom chybnom procesore ste dostali nejaké periodické nie cele číslo cela chyba vyzerá takto
Intel tuto chybu spočiatku oznámil, ale neskôr vysvetlil, že pre praktického užívateľa nemá žiadny význam. Dokonca vychádzali aj rôzne patche programov, ktoré zamedzili programu používať algoritmy ktoré tento procesor nezvládal správne (napr.: BORLAND C++ v4.02) atd. po určitom čaše, keď sa tato chyba prechodom na novy socket opravila začal Intel staré a chybne procesory húfne sťahovať z trhu a uzvatelom poskytoval nove a bezchybne.
Ďalšie procesory už boli do socketu 5 a neskôr 7 boli bez FDIV chyby bežali na pracovnej frekvencii 75 MHz najprv na báze technológie 0.50 a neskôr 0.35 m s 3.1 miliónmi tranzistorov.
Prvé pentium vyrábané 0.50 m – kódové označenie P5 dosahovali frekvencie 60MHZ-120MHZ frekvencie zbernice bola 25MHZ-60MHZ násobič bol na hodnote 2 dosť hriali(okolo 25W)
Intel Pentium ako ho poznáme 0.35 m 75MHZ-200MHZ kódové označenie P54C, napätie 3.3V, oveľa menšie spotreba, lepšia výťažnosť jadra (vďaka dokonalejšej výrobnej technológii), dosahovali oveľa vyššie frekvencie jadra (až 200MHZ), frekvencie zbernice boli 25MHZ až 75MHZ hodnota násobiča bola 2-3(bol odomknutý užívateľ ho mohol meniť ako mu viacej vyhovovalo)
prvé AMD K5 PR75 AMD K5 PR133 neskôr Cyrix 5x86 PR100 Cyrix 6x86 PR166
Oproti 486DX4 na 133.3 MHz bolo PentiumP54C už so svojimi 75 MHz o niečo rýchlejšie, dôsledkom odlišnej a revolučnej superskalárnej architektúry, implementáciou dvojice výkonných jednotiek a rozšíreniu údajovej zbernice z 32 na 64 bitov, avšak oveľa prehriatejšie - prvé Pentiá 60 a 66.6 MHz ktoré pracovali s napätím až 5V tak ich výkon nebol až taký oslnivý. Avšak rada PentiumP54C dala na seba pomerne dlho čakať a objavila sa až v nasledujúcich dvoch rokoch, ku koncu éry Pentia. A práve to využila konkurenčná firma AMD ktorá sa už v predchádzajúcich generáciách vyznamenala rýchlymi procesormi 80486 ktoré boli v podstate iba nedokonalými kópiami INTEL-ackych procesorov vychádzali oveľa neskôr, no mali oveľa lepší pomer cena/výkon. V marci 1996 vzišli z dielne AMD postupne modely K5 (s kódovým označením 5k86) s frekvenciami PR75, PR90, PR100, PR110, PR120, PR133.3,
neskôr PR150 a PR166.6, vyrábané technológiou 0.50 m potom podobne ako aj Intel 0.35 m, s 4.3 miliónmi tranzistorov, zbernicou 50, 55, 60 alebo 66.6 MHz a 24 kB cache pamäťou prvej úrovne. Pre ľahšie porovnanie s výkonom procesorov od Intelu, AMD zaviedlo tzv. Pentium-Rating PR ako číslo, ktoré informovalo o rýchlosti procesora v porovnaní so skutočným Pentiom. Firma Cyrix sa v tom čase mohla pýšiť modelmi tiež označenými 5x86 neskôr 6x86 s kódovým označením M1, M1L potom M2 s frekvenciami od PR100 až po PR200 MHz, vyrábanými technológiou 0.35 m o niečo neskôr s ďalšou rodinou už 0.25 m. Rodina procesorov Cyrix 6x86 podporovala tou dobou už nevyhnutnosti ako - reťazené spracovanie inštrukcií,
obsahovala matematický koprocesor a 16 kB cache pamäte a ku zvýšeniu výkonu používali procesory podobné zbrane ako konkurenti AMD a Intel. Séria M1 neposkytovala dostačujúci výkon (v porovnaní s K5 a Pentiom), používala napájanie 3.3 V, čo spôsobovalo prehrievanie, preto prišli vylepšenia M1L a M2 napájané 2.8 V napätím a zavedeným P-Ratingom PR120+, PR133.3+, PR150+, PR166.6+ a PR200+. Cyrix neskôr ku koncu roku 1997 odkúpila National Semiconductor Corporation a National prechádza v priebehu rokov 1997 a 1998 do ústrania a v roku 1999 úplne stráca konkurencie schopnosť na poli procesorov pre PC. National ďalej vyrábal procesory do spotrebnej elektroniky (momentálne Cyrix patrí firme VIA, jednému z najväčších výrobcov čipových súprav). V tej dobe bol „výkrikom“ ešte procesor Cyrix Media GX s ratingom PR200 až PR300, umieračikom bol neskôr procesor na 700 MHz. Na scéne procesorov pre PC desktopy a laptopy ostávajú tak v polovici deväťdesiatych rokov z ôsmych spoločností na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov prakticky len dvaja rivali Intel a AMD.
V podstate sa teda jednalo o piatu generáciu procesorov, ktorej sa niekedy (aj navzdory oficiálne neuznanému označeniu) hovorilo 586. Všetky procesory boli úplne kompatibilné s vtedajším softvérom platformy 80x86 a s novým operačným systémom Microsoftu Windows 95 a tiež s platformou Intelu (spoločné označenie Wintel), multitasking, t.j. súčasné spustenie a práca s viacerými aplikáciami, bol už samozrejmosťou - stojí na ňom Windows 95.
Pentium OverDrive, Pentium Pro, Pentium MMX, Pentium II &
Celeron, K6, K6-2 & K6-III
Na konci roku 1995 Intel uvádza Pentium Pro s 5.5 miliónmi tranzistorov (čo by zdokonalenú verziu pôvodného Pentia) na frekvenciách postupne 150, 166.6, 180 a 200 MHz vyrábaného 0.35 m technológiou, so 16 kB L1 cache pamäte a 256 kB L2 cache pamäte (neskôr až 512 kB, dokonca i 1 MB (!!!) L2 cache pre serverové riešenia) určeného na Socket 8. Pentium Pro malo obdĺžnikový tvar, integrovanú obrovskú L2 cache pamäť, bol to prvy „pravy” 32-bitovy procesor(bol sice aj spetne kompatibilny z 16-bitovymi aplikaciami) ale jeho vykon v tomto segmente bol slaby. Procesor Pentium Pro sa nikdy veľmi nepresadil, možno vďaka vysokej cene. A Pre bezneho uzivatela ani nie velky inovaciam Na prelome rokov 1996/97 sa v Inteli začína schyľovať k procesoru Pentium MMX (kódové označenie P55C) s podporou multimédií (MultiMedia eXtension) a 57 novými inštrukciami a pridanými ďalšími 64-bitovými registrami, ktoré uzrelo svetlo sveta v januári 1997 na frekvencii 166.6 MHz a bolo vyrábané technológiou 0.30 m, neskôr 0.28 m pričom procesor sa pýšil 4.5
Intel Pentium Pro Intel Pentium MMX
Intel Pentium Pro v detailoch
miliónmi tranzistorov, výkonnejším predvídaním vetvenia inštrukcií a 32 kB L1 cache pamäte, Pentium MMX pokračovalo cez 200 a 233.3 MHz. Pentium MMX bolo vôbec prvým procesorom so špeciálnou sadou inštrukcií pre prácu s multimédiami a s mnohými vylepšeniami poskytovalo o 10 až 20 % vyšší výkon v bežných aplikáciách, nárast výkonu v aplikáciách optimalizovaných pre novú inštrukčnú sadu MMX alebo v multimédiách bol ešte väčší, až okolo 30 - 40 %. Preto napr. Pentium 166.6 MHz MMX nebolo 1.666-krát rýchlejšie od Pentia 100 MHz, ale asi 2-krát. Pridajme, že v júni 1997 sa objavujú modely Pentia MMX pre notebooky taktované na 166.6, 150 a 133.3 MHz, o chvíľu neskôr v októbri prišli notebookové Pentiá MMX s kódovým označením Tillamook 166.6, 200, 233.3, 266.6 až 300 MHz, vyrábané technológiou 0.25 m. AMD po odkúpení spoločnosti NexGen v apríli 1997 odpovedalo s využitím know-how odborníkov z NexGenu ďalšou generáciou označenou ako K6 (šiesta generácia procesorov - 80686) s kódovým názvom Little Foot (malá stopa) na takte od 166.6, cez 200, 233.3 a 266.6 po 300 MHz a technológiou 0.30 m, neskôr 0.25 m, samozrejme s obdobou implementovanej podpore technológie MMX, 64 kB pamäte prvej úrovne a 8.8 miliónmi tranzistorov. Procesor K6 bol vyrábaný pre Socket 7, obsahoval výrazne vylepšený koprocesor (FPU) čo z neho činilo zdatného súpera Pentia Pro a Pentia MMX, nie však prichádzajúceho Pentia II. V treťom kvartáli roku 1997 pred príchodom operačného systému Windows 98 prichádza z dielne Intelu druhá generácia Pentia, označovaná ako Pentium II (kódový názov P6 - teda celkovo tiež už šiesta generácia mikroprocesorov) s jadrom Klamath (okrem toho Intel začína aj produkciu procesorov Celeron - pre menej výkonné a lacné zostavy). Na
Zapuzdrené Intel Pentium II Klamath a Deschutes
počudovanie Intel použil názov pre procesory piatej generácie s dodatkom II, pri novej tradícii by sa jednalo o „Sextium“. Oproti Pentiu, Pentiu Pro a Pentiu MMX obsahuje Sextium, t.j. Pentium II (alebo tiež i 80686) výraznú podporu pre internet, 100 MHz RAM pamäte (doteraz boli pamäte väčšinou typu SIMM, 72 pinové na takte 66.6 MHz), disky väčšie než 8.4 GB, 100 MHz zbernicu (doteraz tiež na 66.6 MHz), nové grafické rozhranie AGP a procesor obsahoval 7.5 miliónov tranzistorov, okrem toho Pentium II kombinuje výhody Pentia Pro - veľká cache pamäť, i Pentia MMX - multimediálna inštrukčná sada. Pentium II Klamath sa vyrábalo špeciálne zapuzdrené pre Slot 1 vo formáte SECC (single edge contact cartridge) ešte 0.35 m technológiou, 66.6 MHz zbernicou a obsahovalo 32 kB L1 cache pamäte a 512 kB L2 cache pamäte v puzdre miesto na základnej doske, čo tiež prispelo k zvýšeniu výkonu. Intel si od nezvyklého zapuzdrenia pravdepodobne sľuboval nový štandard, namiesto spleti a lesu nožičiek, ktoré boli na starších procesoroch. Prechod na Slot 1 mal však aj iné príčiny, s príchodom nových rozhraní, zberníc a technológií sa prekročili hranice Socketu 5/7. Táto nie prvá a ani nie posledná zmena Socketu sa nečudo stretávala s radoch používateľov s nevôľou. Procesory Pentium II Klamath štartovali na 233.3 MHz v roku 1997, cez 266.6, 300 a 333.3 MHz o pol roka neskôr. Vzápätí prichádza modifikácia Pentia II na jadro Deschutes s podporou 100 MHz zbernice a vyrábané už technológiou 0.25 m a s rovnakými veľkosťami cache pamätí. Objavujú sa modely na 350, 400, 450 dokonca i 500 MHz o pol druhého roka neskôr, nezvyklé nie sú ani modely so zbernicou na 66.6 MHz avšak s taktom 433.3, 466.6 a 533.3 MHz (t.j. s väčším násobiteľom medzi vonkajšou systémovou a vnútornou procesorovou zbernicou). L2 cache pamäť Pentia II pracovala na polovičnej frekvencii a bola oddelená od samotného jadra procesora. Okrem toho v polovici roku 1998 vychádza serverové Pentium II Xeon s 512 kB až 2 MB L2 cache pamäťou. Pre úplnosť dodajme, že
Odhalené jadro Intel Pentia II
Intel Celeron Covington – Slot 1 Intel Celeron Mendocino – Slot 1 Intel Celeron
Mendocino – Socket
370, PPGA
mobilné vydanie Pentia II označovaného ako Dixon s rovnakými parametrami ako Deschutes vychádza v polovici roka 1999, avšak s neporovnateľne väčším počtom tranzistorov. Na poli lacných procesorov Intel vsadil na Celeron s jadrom Covington, ktorý vychádza v apríli 1998. Covington sa vyrábal 0.25 m technológiou pre Slot 1 v prevedení SEPP (single enge processor package), obsahoval 7.5 milióna tranzistorov, nebol zapuzdrený (ako Pentium II) ale skôr „vyzlečený“, pracoval so 66.6 MHz zbernicou ale na rozdiel od Pentia II Klamath neobsahoval žiadnu L2 cache pamäť, L1 cache čítala 32 kB. Takéto vyzlečené Pentium II Klamath pozbavené L2 cache pamäte, ktorým Celeron Covington vlastne bol, sa vyrábalo s výrazne nižšími nákladmi. Bez L2 cache pamäte, so 66.6 MHz zbernicou a pozbavený iných zlepšení ale dosť poklesol výkonu procesora. Covington štartoval na 266.6 MHz, cez 300 a 333.3 MHz. Intel si uvedomil chybu a v auguste 1998 vychádza modifikácia Covingtonu a síce Celeron Mendocino s takmer rovnakými parametrami ako Covington, avšak s integrovanou L2 cache pamäťou 128 kB a asi s 19 miliónmi tranzistorov (!!!), zväčšenie plochy čipu je vidieť na prvý pohľad. K označeniu sa pridávalo písmeno A, napr. Celeron 366A, na rozlíšenie, že sa jedná o Celeron Mendocino.
L2 cache pamäť ale pracovala na plnej frekvencii procesora, nie na polovičnej ako v prípade Pentia II. Mendocino a to prave sposobilo taku anomali ze lacnejsie, vyrobne menej nakladne procesory celeron sa postupne (cim viac zacinali aplikacie vyuzivat dlhsie bloky cize sa L2 cachce stavala dolezitejsia)stavali rychlejsimi a nakoniec v niektorých aplikaciach predbehli “plnohodnotne”PENTIUM II
štartovalo na 300 MHz a stúpalo cez 333.3, 366.6, 400 a 433.3 až na 466.6 MHz. V januári 1999 sa na frekvenciách 300 MHz objavuje Socketový voľný Celeron Mendocino pre Socket 370, alebo inak PPGA (Plastic Pin Grid Array) s úplne rovnakými parametrami ako jeho brat pre Slot 1 a končí na 500 MHz hranici. To urobilo z Celerona Mendocino (v prevedení Slot 1 alebo Socket 370 PPGA) veľmi zdatného súpera pre Pentium II s veľkou ale pomalou 512 kB L2 cache pamäťou, ktoré v kancelárskych aplikáciach ani nestačilo na Celerony naplno využívajúce svojich 128 kB rýchlej L2 cache. Celeron Mendocino sa tak stalo malou legendou pre svoj výkon v možnosti pretaktovania.
AMD reagovalo v máji 1998 uvedením ďalšieho zdokonalenia generácie K6 s označením K6-2, s 9.3 miliónmi tranzistorov, 64 kB L1 cache pamäte, vyrábaného 0.25 m technológiou a jadrom Chomper a so štartovacou frekvenciou na 300 a 333.3 MHz, 66.6 neskôr 100 MHz zbernicou a podporou novej inštrukčnej sady 3D now! Pozostávajúcej z 21 nových inštrukcií , ktoré na prelome rokov 1998/99 a začiatkom roku 1999 vrcholilo na frekvencii 533.3 MHz. S dostatočne veľkou L1 cache pamäťou, dodatočnou L2 pamäťou, 3Dnow! technológiou a kompatibilitou so Socketom 7 nemal procesor K6-2 problémy presadiť sa na
trhu. Keď sa osadil do dosky s implementovanou cache pamäťou, L2 cache pamäť na procesore z nej učinila L3 cache pamäť tretej úrovne. Vo februári 1999 AMD uvádza tretiu a poslednú modifikáciu generácie K6 a síce K6-III s jadrom SharpTooth (ostrý zub) vyrábaného 0.25 m technológiou, zväčšenou 128 kB L1 cache a 256 L2 cache pamäte priamo v jadre procesora, ktorý preto obsahoval až 21.3 miliónov tranzistorov (!!!). Štartovacia frekvencia bola 350 MHz a 66.6 alebo 100 MHz zbernica. Procesor K6-III bol schopný konkurovať Pentiu II Deschutes, Celeronu Mendocino i úplne prvým Pentiám III. Bol kompatibilný so Socketom 7, avšak bol nutný jeho upgrade na Super 7, kvôli novým rozhraniam a zberniciam, ktoré sa v tom čase pomaly stávali štandardom.
Socket SUPER7 bol vlastne to iste ako SOCKET7 práveže zmeny sa dotkli všetkého okrem samotného socketu(pridali sa porty AGP, režim PIO sa zmenil na UDMA...)
AMD K6-2 AMD K6-III
Pentium III a K7 (Duron, Athlon)
V priebehu roku 1999 prichádza k ďalšiemu generačnému skoku ako v AMD, tak neskôr v Inteli. Intel sa vo februári 1999 pochválil procesorom Pentium III so štartovacou frekvenciou na 450 MHz, 9.5 miliónmi tranzistorov a podporou rýchlejších variant grafického rozhrania AGP*2 a neskôr AGP*4 (označovaného ako AGP ver.2.0) vyrábaný zapuzdrený najprv 0.25 m technológiou (jadrá Katmai a Tanner), zbernicou 100
Intel Pentium III Katmai a Tanner
Intel Pentium III Xeon Intel Pentium III CopperMine
MHz, 32 kB L1 cache a 512 kB L2 cache pamäte a novou inštrukčnou sadou na báze technológie SSE (Streaming Single Instruction - Multiple Data Extensions) čo by spojenej MMX a zdokanalenej na MMX2 a novej KNI (Katmai New Instruction) pozostávajúcej zo 70 nových inštrukcií. Pentium III Katmai bolo vyvinuté na jadre P6 (Pentia II) a dosiahlo na hranicu 600
MHz, kde Intel skoro prešiel na nové jadro. Prvé Pentium III Katmai bolo vlastne Pentium II Deschutes s kompletnou inštrukčnou sadou SSE a niekoľkými ďalšími zlepšeniami zaraďujúcimi Pentium III do novej (šiestej) generácie procesorov. V októbri 1999 prichádza vylepšené Pentium III s jadrom CopperMine (medený dol) alebo Cascades (lavíny, kaskády) pre pracovné stanice a servery, najprv v prevedení SECC 2 (Single Edge Contact Cartridge) a až potom po vzore starých dobrých Celeronov pre Socket 370 v prevedení FCPGA (flip chip pin grid array). Procesor Pentium III s novým jadrom sa tak mohol pomaly šplhať k 1 GHz hranici pracovnej frekvencie. Postupne prichádzali modely na 650, 666.6, 700, 733.3, 750, 800, 833.3, 866.6, 900, 933.3 a 1000 MHz, neskôr sa frekvencia vyšplhala až do 1.400 GHz. Procesor Pentium III CopperMine bol vyrábaný už technológiou 0.18 m, s podporou ako 100, tak i 133.3 MHz zbernice, 32 kB L1 a 256 kB L2 cache pamäte, ktorá bola však integrovaná priamo do jadra procesora, preto jadro CopperMine ovplývalo až 28.1 miliónmi tranzistorov. Pamäť cache pracovala na plnej rýchlosti procesora, nie na polovičnej ako u Pentia II. Socket 370 bol návrat Intelu od Slotov k päticiam a Socketom. Socket 370 vyzerá podobne ako Socket 5/7 pre prvé Pentiá, obsahuje však 370 vývodov, miesto 321. Do pätice Socket 370 možno teda vkladať
Celeron Mendocino PPGA a takisto Pentium III CopperMine vo formáte FCPGA. Keďže Slot 1 a pätica Socket 370 sú vývodovo a elektricky veľmi podobné a teda kompatibilné (zďaleka však nie tvarovo), bolo možné na trhu zohnať redukcie umožňujúce používať procesory pre Socket 370 v prevedení PPGA & FCPGA na základných doskách so Slotom 1. Redukcie neboli len jednoduché drôtové prepojky, ale obsahovali aj súčiastky, čím bolo možné nastavovať plno vecí. Na druhej strane originálny procesor pre Socket 370 bol lacnejší ako zodpovedajúci Slotový variant a príslušná redukcia.
Intel Celeron Mendocino v prevedení Slot 1 a Socket 370 PPGA
Jadro Intel Celeronu Tualatin a Intel Pentia III
Samozrejme, že podobne ako serverové Pentium II Xeon, vyšlo neskôr aj serverové Pentium III Xeon, určené pre Slot 2 ktoré sa postupom času dostalo až na 2.2 GHz hranicu, kým ho nenahradili systémy na báze Pentia 4, resp. 64-bitové systémy Itanium 2.
Vzápätí ako odpoveď na dianie v AMD (viď nižšie), prichádza z dielne Intelu nový procesor s jadrom Pentia III Tualatin. Jednalo sa vlastne o jadro COOPERMINE so zopár vylepšeniami a väčšou L2 pamäťou cache(z 256KB na 512KB). Tualatin štartoval na 1000 MHz a končil o viac ako dva roky začiatkom roku 2002 na 1.400 GHz. Tento procesor bol vyrábaný pokrokovou technológiou 0.13 m.
Dosť paradox je to, že tento procesor bol uvedený až po uvedení PENTIA 4(jadro willmate). Keďže jadro willmate(dôvody budeme rozoberať neskôr) bolo na danej taktovacej frekvencii o mnoho pomalšie drahšie a tepelne náročnejšie ako jadro COOPERMINE a tento procesor bol vylepšený COOPERMINE za lacný peniaz ktorý vlastne konkuroval drahým Pentium 4 tak sa INTEL rozhodol tieto procesory predávať iba ako celerony(čiže cache pamäť bola opäť zredukovaná na 256KB, čo je vlastne aj dôvod prečo ho mnohí poznáte pod názvom Celeron Tualatin) ale keďže mal zopár vylepšení a ešte k tomu vďaka pokrokovejšej výrobnej technológií dosahoval oproti COOPERMINE vyššie frekvencie a jeho spotreba bola oproti P4(vyrábaným ešte 18m tech.) asi tretinová tak sa stal v dobe nástupu P4 oveľa lepším riešením a keďže nepotreboval výmenu zdroja, matičnej dosky a ani pamäte RAM tak sa stal omnoho populárnejší ako niekdajšie P4.
AMD v júni 1999 prechádza na generáciu K7 (siedma generácia procesorov - 80786) so štartovacou frekvenciou 500 MHz s výrobnou technológiou 0.25 m a o niečo neskôr začína tiež podľa vzoru Intelu svoje procesory rozdeľovať na dve skupiny - pre lacné zostavy Duron K7 a pre výkonné Athlon K7, novinkou bola tiež patentovaná double Aplha EV6 zbernica, ktorá efektívne pracuje na dvojnásobnej frekvencii, než je jej fyzická frekvencia. Pre prvé procesory
Logo Duronu Logo Athlonu Logo Athlonu XP
K7 boli určené napríklad veľmi známe chipsety firmy VIA Apollo KT133, ako aj neskôr vylepšený KT133A. Procesor Athlon (s kódovým označením jadra K7) obsahoval v sebe nespočetné množstvo nových prevratných prvkov a staršie boli radikálne vylepšené. Spomeňme len nový typ matematického koprocesora, vďaka čomu K7 konečne dosahuje dobrý výkon aj v operáciách s pohyblivou desatinnou čiarkou. AMD sa počnúc generácoiu K7 po prvý krát vydalo celkom vlastnou cestou a nesledovalo kompatibilitu s Intelom, ale vyvinulo úplne novú a vlastnú architektúru. Pôvodný Athlon pracoval so zbernicou 2x100 = 200 MHz čo bolo viac než čokoľvek od Intelu v tej dobe (Intel sa vtedy pýšil systémami s vonkajšou systémovou zbernicou na taktoch 66.6, 100 a 133.3 MHz) a bol navrhnutý pre Slot A, ktorý sa veľmi podobal Slotu 1 na Pentiu II a Pentiu III, sloty však neboli kompatibilné. Nástup Athlonov K7 v podstate pochoval doteraz výkonné Pentium III, ktoré sa zdalo byť úspešným produktom Intelu, ktorý samozrejme nechcel, aby si AMD na prelome milénia ukrojilo ďalší podiel na trhu. Na prelome milénia mohol mať každý doma počítač tak výkonný, ako bolo monštrum na palube APOLLA 11 pri lete na mesiac roku1969!!!
Prvý AMD Athlon K7 na 500 MHz
U AMD platforma Duronu K7 pre lacné zostavy štartovala v druhom kvartáli roku 1999 na takte 600 MHz, a postupom času sa objavilo jadro Duron SpitFire. SpitFire bolo tovlastne stare jadro DURON zo zväčšenou (a spomalenou) cache pamäťou L1 úrovne.
V čom sa vlastne odlišovali DURONY ad ATHLONOV. L2 cache bola u Duronu 64KB kdežto u ATHLONU 256KB pre bežného užívateľa to nemalo ktovieaký význam, lenže ATHLON bol namierený na vyšší segment trhu, čiže drahšie zostavy a menšie servery. Kde vďaka zlému menu AMD si veľký vplyv nevybudoval a preto AMD s jeho produkciou veľmi rýchle prestalo a začalo sa naplno venovať DURONOM. Číže aj socketu 462 ktorý AMD používa dodnes(Sempron). Ako prvý krok bola už spomenutá inovácia jadra na SpitFire číže zväčšená L1 cache. Neskôr v auguste 2001 AMD uvádza druhú ale aj poslednú modifikáciu Duronu s jadrom Morgan na štartovacej frekvencii 950 MHz, veľmi skoro prišli modely na 1.000, 1.100, 1.200 a 1.300 GHz. Duron Morgan bol vlastne Athlon ThunderBird (o ňom bude reč neskôr) tentpkrat nielen osekany na menšiu L2 cache ale aj spomalenu zbernicu z 133MHZ na 100MHZ. Duron Morgan tak definitívne končí na 1.300 GHz hranici, výroba sa ukončuje a AMD už od roku 2001 začína svoje sily sústreďovať na Athlon a jeho ďalší vývoj.
Tu by sa zdalo že DURON svoju cestu skončil ale koncom roka 2003 intel uviedol posledného zástupcu 32. bit rodiny a posledného zástupcu SOCKETU A Duron s jadrom
SEMPRON.
Pentium 4 vs. Athlon XP
Hlavná zbraň AMD proti Intelu - Athlon K7 ale prekonal veľké zmeny. Jadro bolo zdokonalené na K7-II (ktoré sa dlho neohrialo) a v júli 2000 prichádza opäť nové jadro tejto siedmej generácie a síce jadro Athlon. Frekvencia zbernice Athlonu ThunderBirdu bola podporovaná ako 2x100 = 200 MHz, tak
neskôr aj 2x133.3 = 266.6 MHz, k dispozícii bolo úctyhodných 128 kB L1 a 256 kB L2 cache pamäte priamo v jadre, okrem toho bola zahrnutá podpora nového rýchleho typu pamätí DDR a procesor obsahoval približne 37 miliónov tranzistorov. Chipsety firmy VIA určené pre Athlon ThunderBird (či Duron) boli známe KT266 a vylepšený KT266A. Štartovací model Athlonu ThunderBirdu bežal na 700 MHz a pokračoval až na 1.400 GHz.
Intel Pentium 4 NorthWood znútra
Prvé Intel Pentium 4
NorthWood 2.2000 GHz
Koncom roku 2000 odpovedá Intel a s nástupom Pentia 4 s jadrom Willamette (ako zástupca novšej siedmej generácie procesorov, ktoré už nie sú postavené na jadre P6, ako napríklad Pentium III, ktoré sa preto ťažko dostávalo cez 1 GHz hranicu) vyrábaného najprv 0.18 m technológiou, so svojimi asi 42 miliónmi tranzistorov na čipe, podporujúci grafické rozhranie AGP 3.0 (spočiatku 4x neskôr 8x ), mamutie disky a mnoho-gigabytové RAM, modifikovanou inštrukčnou sadou na báze technológie SSE2, postaveného na novej NetBurst architektúre, ktorá v sebe zahrňovala okrem iného aj prevratnú quad pumped(zoštvornasobenie taktov zbernice) zbernicu, odlišnú organizáciu L1 cache pamäte a zlepšené reťazové spracovanie inštrukcií, ničí úspech AMD. Vzhľadom na to že Pentium 4 je plnohodnotný procesor siedmej generácie (podobne ako Athlon) na rozdiel od starších Pentií III, názov Pentia 4 by bol „Septium“, resp. v notácii 80x86 by bol 80786 podobne ako celá generácia AMD K7. Pamäť druhej úrovne prvých Pentií 4 čítala spočiatku 256 kB. Intel v počiatkoch vsadil na používanie pamätí typu RamBus RIMM asi s dvoj- až troj-násobnou frekvenciou oproti pamätiam DDR, ktoré sú preto o niečo rýchlejšie od typu DDR, avšak asi dva-krát tak drahšie, ale potenciál skrytý v novinke DDR nezostal na prelome milénia v Inteli bez povšimnutia. Ako už bolo uvedené vyššie, Pentiá III sa istý čas nemohli rovnať výkonným Athlonom, preto Intel prišiel s Pentiom 4 ako revanšom. Avšak teraz s odstupom času sa zdá, že to bol skôr krok v záujme sebazáchovy, akoby Pentium 4 (aj keď
postavené na úplne novej architektúre) ešte nebolo pripravené pre trh, ale Intel s ním musel za behu prísť, pokiaľ sa nechcel pozerať na úspech AMD. Keby sme totiž porovnávali jedno z posledných pretaktovaných Pentií III CopperMine napríklad na 1.300 GHz a jedno z prvých podtaktovaných Pentií 4 Wilamette samozrejme tiež na 1.300 GHz, víťaz by bol diskutabilný.
Kďe je vlastne celý problémINTEL prešiel na architektúru NETBURST, táto architektúra je postavená na veľkej pameti cache a na vysok=ych frekvenciach keďze ešte nebola na svete schopna 13m technológia tak Intel musel toto prve jadro vydať na este zastaralej 13m čo sposobilo absenciu aj velkej pameti cache a aj vyssim frekvenciam
Pentium 4 dosahuje momentálne svoj výkon hlavne vďaka výsostným frekvenciám a aj veľkou cache L2 pamäťou, 0.13 m výrobným procesom, naposledy pribudla HT-technológia. V novembri 2000 štartovalo Pentium 4(willmate) na 1.300 GHz, 4x100 MHz quad pumped bus zbernicou vyrábané 0.18 m procesom a 256 kB L2 cache pamäte. Pokračuje s modelmi na 1.400, 1.500, 1.600, 1.700, 1.800, 1.900 a 2.000 GHz. Skoro v januári 2002 sa objavuje druhý model Pentia 4 s jadrom NorthWood (severný les), pre päticu 478 (478 pinov) vyrábaný už 0.13 m technológiou, napájaním 1.525V, so zbernicou ešte 4x100 = 400 MHz na frekvencii 2.000 neskôr 2.200 a 2.400 GHz a 512 kB pamäte druhej úrovne, preto procesor obsahoval až okolo 55 miliónov tranzistorov. Typická L1 cache pamäť má len 8 kB, avšak kvôli odlišnej organizácii ju nemožno porovnávať s L1 cache pamäťou procesorov AMD.
Pentium 4 NorthWood má preto celkom 8 kB L1 + 512 kB L2 = 520 kB typickej cache pamäte, zatiaľčo Athlon ThunderBird mal „len“ 128 kB L1 + 256 kB L2 = 384 kB cache pamäte celkom. Rozdiel si vyžiadal ďalších 12-13 miliónov tranzistorov na Pentiu 4 NorthWood. Platforma Socketu 423 sa ukázala slepou uličkou a veľmi skoro zanikla vo svetle Socketu 478, ktorý sa presadil. V polovici roku 2002 prichádza druhá modifikácia Pentia 4 s jadrom NorthWood ale už so zbernicou 4x133.3 = 533.3 MHz s taktom 2.2666 GHz neskôr 2.4000, 2.5333, 2.6666 a 2.8000GHz, sú aj modely na 2.500, 2.600 GHz so 4x100 = 400 MHz zbernicou. Intel vsadil na známe rozlíšenie písmenami. Preto napr. Intel Pentium 4 Willamette so 400 MHz FSB a 256 kB L2 cache na 2.000 GHz malo označenie 2.0, zatiaľčo Intel Pentium 4 NorthWood s 400 MHz FSB a 512 kB L2 cache tiež na 2.000 GHz sa označovalo 2.0A, Intel Pentium 4 NorthWood s 533,3 MHz FSB a 512 kB L2 cache tiež na 2.000 GHz sa označovalo 2.0B. Nemôžeme vynechať poznámku, že vyšli aj „nízkotaktované“ NorthWoody na 1.600 GHz a 1.800 GHz, samozrejme označené ako 1.6A a 1.8A.
Na poli lacnejších procesorov Celeron, Intel definitívne ukončil výrobu Celeronu Tualatin na 1.400 GHz už v prvom polroku 2002 ale z cenníkov vymizli až v prvom kvartáli 2003. Celeron s jadrom Pentia III Tualatin mal zbernicu 100 MHz, 256 kB cache pamäte druhej úrovne a vyrábal sa 0.13 m výrobným procesom. Už v máji 2002 vychádza novší rad Celeronov s jadrom Pentia 4 Willamette na 1.700 a 1.800 GHz. Tieto Celerony mali 4x100 = 400 MHz zbernicu, 128 kB L2 cache pamäte (miesto 256 kB pri Pentiu 4 Wilamette), asi 35.5 milióna tranzistorov, ale zvláštnosťou bolo, že sa
vyrábali najprv technológiou 0.18 m, čo sa paradoxne zdá ako krok späť(no v skutočnosti to boli staré vyradené jadra willmate lebo 18m výrobný proces bol už vtedy dávno ukončený a fabriky boli prerobená na novší, lacnejší 13 m). Vzápätí v septembri 2002 štartuje Celeron NorthWood na 2.000 GHz s takmer rovnakými parametrami ako Celeron Willamete, ale vyrábal sa už 0.13 m technológiou. Celeron NorthWood pokračuje v novembri 2002 na 2.100 a 2.200 GHz.
ZDROJE:
http://pcinfo.szm.sk/inf/intel.htm
http://www.manualy.sk/architekturaPC/www/Procesor.htm
http://pcinfo.szm.sk/inf/komponenty.htm
http://pcinfo.szm.sk/inf/ia-64.htm
http://pcinfo.szm.sk/inf/cpu.htm
http://pcinfo.szm.sk/inf/cojeco.htm#multi
http://www.manualy.sk/intel/
http://www.manualy.sk/archiv/l204/l204m000.htm
http://www.manualy.sk/archiv/l203/l203m000.htm
http://www.manualy.sk/hw_guide.html
http://www.manualy.sk/seminar/Papers96/procesory/
http://www.vda.cz/studenti/prace/masek/Procesory.pdf
http://cmsnt.fme.vutbr.cz/opn/HW/P04/Proc/Procesory.pdf
TEST CPU 0.96
http://www6.tomshardware.com/cpu/20041220/index.html
http://www6.tomshardware.com/cpu/20041221/index.html
http://forum.pctuning.cz/viewtopic.php?t=2296
http://www.itnews.sk/buxus_dev/generate ... _id=915710
http://www.svethardware.cz/art_doc-389F ... 2D90C.html
http://www.svethardware.cz/art_doc-A998 ... 93AF8.html
http://www.svethardware.cz/art_doc-F524 ... 9A3AB.html
http://www.svethardware.cz/art_doc-66AD ... 366E1.html
http://www.svethardware.cz/art_doc-53ED ... D8CD4.html
elektronicka priloha casopisu PC REVUE
